Na povrchu len kľudná hladina. A pod ňou? Stovky rokov vyprahnuté koryto, šialene túžiac, po divokej rozbúrenej a živej rieke. Hon za poznaním toľko stratenej múzy. Hon za niečím, čo leží za rozumovou a zmyslovou skúsenosťou. Hľadanie skrz abstrakciu čistých spisov nehy. Hľadala som tak dlho, až som sa stratila vo svete, ktorý prestal existovať. Na samotnom dne nastala myšlienková tvorba scenérie vlastností. Nachádzajúc atmosferickú harmóniu, skicovito nahadzujúc vnútorné charakteristiky toľko hľadaného. Len bytostné ja, ticho a vedomie vpíjajúce sa do obrazov črtajúcich sa predo mnou. Všetko je tak skutočné, až to prestáva byť reálne. Nie je to tak reálne, ako je to zvláštne. A vo vzduchu visí len jedno želanie. Len jedna beznádejná túžba. Splynúť so svetom ako odraz vo vode. Premeniť sa len na čistý obraz. Oslobodiť sa od identity ako majestát bytia. Stať sa len priezračným pocitom. Len nežným hlasom vetra. Len chvením po letmom dotyku. Len vnímateľom lyrického deja. Stať sa paradoxom svojej vlastnej existencie. Všetky tieto pocity pretvoriť v kompaktnú myšlienku. Zabudnúť na všetky naše včerajšky a navštíviť nepoznaný zajtrajšok. Tam, kde i ten najcitlivejší dotyk môže spôsobiť praskliny. Tam, kde krása vzniká z absencie identifikácie. Tam, kde nachádzam interpretáciu prázdnoty… krásnej prázdnoty.
„Zadrž chvíľu… toľká neha ma pretvorí v násilníka, toľká vášeň zas v šialenca…!“
Kvôli tak zraniteľnému vnútrajšku, zrodená za sklom. Stav, ktorý pretrváva večnosť. Ešte vždy bez náznaku odpovede. Ako ukojiť niečo, čo sa nedá chytiť ? Alebo je to len relatívny pojem?
