Na začiatku karantény našu dedinu znovu zasiahol mráz. Naše jarné ovocné stromy už začali kvitnúť a museli sme im poskytnúť ochranu aby nezamrzli, a aby nás aj tento rok obohatili o vzácne plody. Museli sme im poskytnúť prístrešie. Niekedy musíme poskytnúť prístrešie nie len sebe ale aj veciam okolo nás. Napríklad zvieratám, predmetom a dokonca aj stromom a rastlinám, ak chceme aby kvitli a poskytli nám úrodu.
Myšlienka zabalených stromov mi pripomenula aj súčasnú, alebo takpovediac nedávnu situáciu, kedy sme boli nútení ostať v karanténe- v našom vlastnom prístreší. Práve v takejto situácii sme si mohli uvedomiť, že môžeme byť vďační za to, že nejaké prístrešie vôbec máme. Niektorí z nás sa cítili ako uväznení, niektorí zas boli radi, že konečne môžu tráviť viac času s rodinou.
Táto situácia zmenila celý svet za zlomok sekundy. Fakt, že museli ľudia ostať v karanténe mal obrovský vplyv na našu zem. Nie len zo psychickej a ekonomickej stránky, ale malo to obrovský vplyv aj na naše životné prostredie. V správach sme mohli počuť o tom, ako sa vyčistil vzduch v rôznych kútoch sveta. Zmizol smog a krajina mohla byť znovu viditeľná v pozadí. Vyčistila sa voda a zvieratá sa mohli vrátiť do ich predchádzajúcich prístreší, ktoré im bolo odobraté ľuďmi. Mohlo nás to upozorniť na to, ako sa zem krásne obnovuje, keď jej na to dáme priestor. Ľudia svetu dominujú a zabúdajú na to, že by sme mali s prírodou žiť v harmónii. To, že sme boli nútení ostať v karanténe nám ukázalo, aký vplyv má človek na našu zem. Zabalené stromy sú metaforou toho, že našimi skutkami, rozhodnutiami a spôsobmi života dusíme a pomaly ničíme našu krajinu. Stromy nemôžu dýchať a zvieratá sú akoby uväznené vo vlastnom prístreší. Dostali sme čas a priestor na to, aby sme si uvedomili, že si musíme vážiť svet okolo nás a to, že nemôžeme brať všetko ako samozrejmosť.
